Už to bude rok… Tak začína známa česká „romantická“ pesnička. Bohužiaľ, jej pokračovanie je diametrálne odlišné od tohto príbehu. Takže repete – už je tomu rok, čo nám tu škodí náš neviditeľný nepriateľ , ktorý výraznou mierou ovplyvnil všetky oblasti života Slovače a pripravil jej skúšku nervov pri prežívaní každodenných obyčajov. Zo dňa na deň som sa stal nežiadúcou osobou v kancelárii a bol som vyhostený do domáceho gulagu s podmienkami totálne nevyhovujúcimi pre plnenie pracovných povinností. Kde sú teraz inšpektori BOZP? Moje zdravie pri práci je vysoko ohrozené a to nehovorím o práci samotnej, ktorá sa dá vykonávať z domu iba s vypätím všetkým síl. Spoločnú domácnosť zdieľame so ženou, predškolákom, školákom, psom a kocúrom. Už symbióza tejto kompánie v dlhodobej izolácii je vysoko riziková. Deti kričia na seba, žena kričí na deti a samozrejme si to zlíznem vždy spolupatrične aj ja. Do tejto disharmónie breše pes a kocúr…No ten ma najviac s.re. Ten jediný má vysoko na háku nás všetkých ako aj všetky tie obmedzenia. Čavarguje celú noc po okolí s inými mačkami, sem tam sa pobije, sem tam popreťahuje čo mu príde do cesty, príde nad ránom domov, dostane nažrať, zaľahne a ešte je aj obľúbencom rodiny. Takto ma provokuje a niekoho mi tým pripomína.. A pre porovnanie môj život. Ráno ma už vytočia deti, cez obed sú hladné, poobede sa nudia, žena zatvorená v pracovni a cez všetky tieto negatívne externé faktory sa musím sústrediť na robotu, telefonovať zatvorený v kúpeľni a sedieť na tvrdej stoličke v kuchyni pred notebookom. No a práve z tohto podhubia marazmu pekne krásne rastie impulz, ktorý sa šíri rýchlejšie ako správy o covide v médiách a niet pred ním úniku. Hneď jak padne, dohodnem sa so susedom a pri plote si otvoríme plnú dvanástku. Ak dobrá nálada graduje, preložíme to aj zápražkou. To vám je ventil, normálne cítim ako stres pomaly opadáva, už mi ani nevadí aktuálne dianie v izolácii za múrmi domu a takto dobre naladený sa môžem opäť vrátiť a venovať rodinke. Všetci sme šťastní, aký ritern som dal stúpajúcemu tlaku rodinnej deštrukcii. Potom príde víkend a cítim, že som nežiadúcou osobou aj doma a žiadny nezmyselný semafór už tigra v klietke neudrží. Pod rúškom shopoholica /samozrejme základných potravín/ opúšťam svoju bublinu a vydávam sa na vandrovku, tak ako ďalšie vajcia , ktoré sa potrebujú nevyhnutne socializovať. S jedným známym dáme rannú kávu, s ďalším obďaleč terasy doobedného čapáka, u iného okoštujeme domáce vínko. Deti sú u babky a žena je rada, že je konečne sama doma a môže sa venovať svojmu hobby. Táto doba priniesla nevídaný paradox a to žiadne telefonáty typu kde si a kedy prídeš ako to bolo pravidlom pred kovinizmom. Každý je rád za chvíle slobody a každý si ich užíva po svojom. Keďže sa všetci pravidelne testujeme a stretávame na čerstvom vzduchu môže si hovoriť kto chce čo chce, mne je už teraz všetko jedno. Promile udržiavame čo najdlhšie, lebo vieme že v pondelok nás znovu čaká rutina ponorkového typu.
Jeden by sa zbláznil, ak by mal byť zavretý celý čas doma. To by boli domácnosti plné zvady, násilia, nervov. Korona – nekorona človek je sociálny tvor, ktorý potrebuje interakciu s inou ľudskou bytosťou a tento sociálny aspekt je podľa mňa rovnako dôležitý ako zdravotný. A čo spraví Slovák, ak sa teší so stretnutia s priateľom? No dá si za jeden. V normálnych časoch sme spolu zašli na hokej, zahrať si tenis, na túry do Tatier, čiže boli aj iné slasti pozemského života, ale čo včul?
Už to bude rok a zdá sa mi a tak sa mi zdá, že pijem viac ako predtým. Snáď čoskoro skončí táto doba izolácie, pretože jar klope na dvere a provokácia pekného počasia v kombinácii so zákazom vychádzania vyústi do ešte vyššej miery susedskej „výpomoci“ podfarbenou slivovicou… 🙂