Piatok 26.2.2021 , zimný výstup na vrch Andrejcová (Kráľovohoľské Nízke Tatry)
V dobe temného lockdownu, kedy na Slovensku najsilnejšie šarapatí koronavírus C19, bola už len myšlienka vyraziť z čiernočiernej spoločnosti do nepoškvrnenej prírody Horehronia síce heretická, ale o to viac motivujúca. Sám som si prešiel ochorením, aj keď našťastie so slabším priebehom a odniesli si to len svalové partie väčšinou na nohách a bokoch. Prísť konečne na miesto ďaleko od katastrofických správ a ubíjajúcich štatistík, ďaleko od nekonečného stereotypu režimu dní, týždňov a mesiacov uzatvorených medzi štyrmi stenami rozhodlo, že som sa vybral na zimný výstup na hrebeň Nízkych Tatier. Mojim cieľom bol vrchol Andrejcová s priľahlou útuľnou v nadmorskej výške zhruba 1500 m.n.m.
Po arktickej zime, kedy ortuť teplomera klesala pod -15 C sa za týždeň počasie extrémne zmenilo a teploty vystúpili na plus 15 C. V horehronskej kotline sa sneh držal už len v chladnom tieni smrekov a lúky boli rozmočené roztápajúcou sa nedávnou snehovou nádielkou. Prespal som na chalupe v Závadke nad Hronom a keďže bol piatok, doobeda som si vybavil pracovné povinnosti, zamastil žalúdok prívarkom a hajde za horským dobrodružstvom. Prvá dilema bola aké oblečenie zvoliť. Pohľad z okna na zasnežené vrcholce hôr mi pripomínal treskúcu zimu, ale bezoblačná obloha a nádych teplého jarného vzduchu moju polemiku ešte viac znásobili. Presvedčil som sa, že postačí mikina a zimná bunda pôjde do vaku. Toto rozhodnutie som však neskôr patrične oľutoval. Pribalil som si jedno pivečko ako neoficiálnu vitamínovú, ale hlavne motivujúcu tekutinu ako aj litrovku skutočného vitamínového nápoja. Toto rozhodnutie som však naopak ocenil. Jing-jang bolo teda v rovnováhe. Na nohy som si obul kanady a ide sa do lesa. Autom som prišiel do Pohorelej , tam som dlhočiznou ulicou prešiel až na vyšný koniec dediny, kde sa so stúpajúcimi metrami častejšie objavovali pretrvávajúce náznaky zimy – zvyšky snehu a ľadu na ceste. Samozrejme som si chcel uľahčiť svoj štartovací bod a beznádejne som tlačil som svoje mestské autíčko ľadovými koľajnicami čo najvyššie. V zákrute som už ale chytil drift a radšej som zacúval späť do posledného bezpečného miesta, kde som zaparkoval pri poľnej ceste.
Hodil som posledný pohľad na zvyšky rázovitej horehronskej dedinky a vnútorný kompas som preladil na vysokohorský azimut. Vydal som sa po modrej turistickej značke, mierne stúpajúcou poľnou blatistou cestičkou, na ktorej sa v plnej miere prejavovala stružková erózia po topiacom sa snehu. Po pár sto metroch som vstúpil do lesa, kde sa čvachtavé podložie menilo na ľadový povrch a stúpanie nabralo výraznejší charakter. Prešiel som neveľký lesný úsek a onedlho som sa ocitol opäť na lúke odkiaľ bol nádherný výhľad na celé nízkotatranské pohorie , majestátnu Kráľovú hoľu ako aj protiľahlé vrchy Muránskej planiny. Popod kopec bola schátraná lesná chata a prišlo mi trochu ľúto jej nevyužitého potenciálu. Tak som sa pokochal , nabral sily a zamieril som opäť do lesného pásma. Začali stupáky a moja protišmyková podrážka nemala na niektorých úsekoch v zľadovatených sklonoch šancu. Záchranou mi však boli vetvičky a konáre, ktoré ma istili pri nechcenom kazačoku. Po chvíli som sa vnútorne presvedčil, že je najvyšší čas na pitnú prestávku. Rozhodoval som sa medzi iontovým nápojom a pivom. Prevážilo rozhodnutie dať si pivo a to z dôvodu, že teplé pivo by už neskôr nešmakovalo tak dobre ako v tomto momente. Zem bola stále rozmočená ako som zistil, keď som sa pokúsil sadnúť si na sucho vyzerajúcu čečinu. Tak som s mokrým zadkom a kyslíkovým dlhom dopil pivo len na stojáka. Zbalil som prázdnu plechovku ako aj vrchnák od šľahačky, ktorý sa tu nepochopiteľne povaľoval obďaleč. Trochu som sa teda odľahčil a pokračoval vyššie. Lesné pásmo sa postupne strácalo a postupne ju striedala kosodrevina. Tak ako mizli stromy pribúdal sneh. A to bol paradox, nakoľko teplota s nadmorskou výškou stúpala. Zrazu mi bolo teplo aj v mikine a hneval som sa sám na seba načo trepem so sebou ešte aj ťažký zimný kabát. Po chvíli kráčania riadnymi strmákmi som začal fučať a riadne sa začal aj potiť. Napadlo mi , že na tom môže mať svoj podiel aj to pivko. Túto myšlienku som ale zavrhol, aby som si nepokazil pocit s príjemného pocitu osvieženia. Bol som asi v polovici cesty, kedy som stretol prvých turistov smerujúcich už smerom dole. Párik mladých ľudí s vykásanými rukávmi a nohávmi mali už vrchol za sebou. Prehodili sme pár slov a každý pokračoval svojim smerom. Snehu bolo čoraz viac, avšak bol mäkký a kašovitý. Zvládať výstup bolo čoraz náročnejšie a podmienkou bolo držať sa vydupanej stopy. Každý krok vedľa znamenal prepadnutie nohy hlboko do stenu. Nedalo sa vždy šliapnuť na správny povrch a tak sa mi milý sniežik dostal postupne do oboch nôh. Nejak zvlášť som to neriešil , keďže bolo stále príjemne teplo a trochu vlhka bolo aspoň skvelým ochladením unavených chodidiel. Pod končiarom sa mierne rozfúkalo, ale stačilo to na zapnutie mikiny a o bunde som vôbec neuvažoval. Dal som si prestávku na osvieženie na mieste, kde sa mi ukázal panoramatický výhľad na horehronskú kotlinu. V diaľke som s námahou identifikoval učupenú Pohorelú, Heľpu a Závadku nad Hronom. Andrejcová už bola neďaleko, čo motivovalo moje endorfíny a adrenalíny a ľahkým krokom som sa pobral do cieľa. No dobre, ten krok nebol zas tak ľahký, keďže s približujúcim sa vrcholom sa každý piaty krok skončil prepadnutím do hlbokého snehu. Kríž pod vrcholom bol predzvesťou , že idem po vyše dvoch hodinách do finále mojej túry. Zrazu som sa ocitol na hrebeni Nízkych Tatier a severným smerom predo mnou vyrástol obraz Vysokých Tatier od Kriváňa na jednej strane až po Lomnický Štít na druhom konci. Smerová tabuľa ma nasmerovala k útulni Andrejcová. Útulná drevenička bola síce skromne zariadená, ale poskytovala nocľah pre tranzitných turistov aj teraz v zime. Mala piecku, pripravené drevo, jedálenský stôl a postele. Vstupné bolo dobrovoľné, nakoľko chatár tu v tomto období neprebýval. V kútiku duše som veril, že ostalo ešte tekuté občerstvenie, ktoré sa v takýchto zariadeniach dalo , opäť na dobrovoľnej báze, kúpiť a spríjemnilo by zaslúžený relax na vrchole hrebeňa. Vytiahol som zvyšky svojho ionťáka a sadol na lavičku , vychutnával výhľady a nechal sa nabíjať pozitívnou energiou. Na vrchole vôbec nefúkalo, po oblakoch ani chýru a teplomer ukazoval príjemných 15 C. Musím uznať, že miestni nadšenci to v tejto nadmorskej výške iba s pešou dostupnosťou zariadili úctyhodne. Bola tu informačná tabuľa, lavičky, vyrezaný drevený slovenský šerpa a pre každý prípad latrína. V chate bolo ale nahromadených veľa odpadkov a pomyslel som si, že bude celkom makačka to všetko poznášať dole. To bude chcieť slušnú brigádu. Prispel som aspoň svojou troškou do kasičky na chod tohto zariadenia, spravil som si pár záberov a s dobrým pocitom som sa pustil smerom dole.
Na niektorých úsekoch bola cesta dole strastiplnejšia ako hore a ľutoval som, že nemám pri sebe lyže alebo aspoň niečo pod zadok, aby som sa mohol spustiť po snehu šrégom dole. A keďže som nič také nemal, pár krát som len vyhodil nohami a skončil na zemi. V strede klesania som uvidel drevený prístrešok, kde som si chcel oddýchnuť, ale keď som videl, čo je vo vnútri prešla ma chuť. Čmáranice na stenách a bordel po zemi bol vizitkou nejakých výrastkov, ktorí si nevážia prácu iných a zaslúžili by si pár výchovných po papuli. Poniže som stretol druhú a poslednú dvojicu turistov a v duchu som si to dal do kontrastu so živým „vláčikom“ po preľudnených turistických chodníčkoch vo Vysokých Tatrách. A tu také ticho. V tomto momente som sa trochu aj potešil, že turistická geografia našej vlasti je v podvedomí Slovákov pekne obmedzená . Cestou dole to bolo opäť o prepadávaní, šmýkaní a brzdení. Snehové pláne striedala kosodrevina a kosodrevinu les s ľadovými jazykmi a nakoniec cestičky rozmočenými lúkami. Keď som prišiel k autu, cítil som ako moje pokoronové nohy dostali kvalitný záber.
Hory, aj keď ich zdoláme v pote tváre, lapajúc po dychu, alebo s vypätím posledných síl, nám odovzdajú o to väčší pocit satisfakcie a túžbu opäť sa do nich vrátiť a prísť tak konečne na iné myšlienky. Vrelo odporúčam.
Celá debata | RSS tejto debaty